jurbac

„Nezabil som človeka, zabil som princíp.“ Možno poznáte túto vetu z Dostojevského Zločinu a trestu. Krátka veta geniálne vystihuje problém dehumanizácie, ktorý v moderných časoch priniesli aj ideológie 20. storočia. Aj ruský marxizmus-leninizmus. Medzi jeho prvé obete patrila 17.7. 1918 rodina posledného ruského cára. Ktovie, či ich vrahovia poznali Dostojevského vetu zo Zločinu a trestu. Tak či onak sa pri akcii v pivnici Ipatievovho domu plne stotožnili s touto dehumanizáciou. Akoby nevideli pred sebou ľudské bytosti, ale len princíp starej monarchie, ktorý chceli vymazať z dôvodov vojnového utilitarizmu i triedneho boja. Svedčí o tom aj to, že zavraždili nielen manželku a dcéry cára Mikuláša II., ale aj 13-ročného ťažko chorého Alexeja Romanova (cárovho syna). Nešlo o žiadnu revolučnú akciu, akt spravodlivosti. Len vraždenie v duchu červeného teroru, ktorý priniesli do Ruska boľševici. Svedčí o tom aj to, že okrem rodiny vyvraždili aj ich služobníctvo a domáceho lekára. Služobníctvo, pracujúcich ľudí, ktorými sa vždy zaštiťovali a v mene ktorých prevzali moc. (umlčanie svedkov…) Sami boľševici vedeli, že ide o kontroverzný čin, preto aj neskôr v tlači oznámili, že bol zastrelený len cár. O rodinných príslušníkoch pomlčali, lebo tušili, že obhájiť vraždu žien a detí je ťažké.

V „Zločine a treste“ vrah Raskoľnikov pocíti výčitky svedomia a nakoniec sa prizná. Boľševici určite (na rozdiel od melancholického románového hrdinu) výčitkami svedomia netrpeli. Ani po vyvraždení Romanovcov, ani pri ďalších zločinoch červeného teroru.

Posledný ruský cár je dodnes problematickou figúrou histórie. Veľa Rusov ho vníma ako slabého panovníka, a to čo Rusi nemajú radi je slabý vládca ( hovorí o tom napr. vnuk Molotova v rozhovore s Borisom Lattom v článku Pravdy – https://spravy.pravda.sk/svet/clanok/470208-vnuk-molotova-vyrastal-som-v-rodine-nepriatela/ ).  Pri hlbšom poznaní vývoja Ruska na prelome 19. a 20. storočia však možno povedať, že to nebol úplne neschopný panovník. Pár  príkladov … Za vlády Mikuláša II. sa v Rusku naplno rozbehla industrializácia a modernizácia, boom zažívalo poľnohospodárstvo (Rusko pred 1. svetovou vojnou bolo obilnicou Európy), kultúra a filozofia prežívali tzv. strieborný vek, vo vede pôsobili osobnosti ako Pavlov, Sikorski, Bechterev či Ciolkovskij… Cárov premiér Stolypin sériou reforiem začal riešiť problém prerozdeľovania pôdy roľníkom. Mikuláš II. a jeho diplomati podnietili konanie Haagskych konferencií o odzbrojení a humanitárnych pravidlách riešenia konfliktov ( v čase šialeného militarizmu a zbrojenia, ktorého lídrom bolo Nemecko…).  V čase, keď iné európske mocnosti dobývali africké územia, Rusko v rokoch 1895/1896 pomohlo Etiópii ubrániť sa útoku Talianska (Rusko poslalo Etiópii zbrane a vojenských poradcov). Panovník udržal celistvosť Ruska (a vládu dynastie Romanovcov) v 1. revolúcii roku 1905 a v následných rokoch postupnými krokmi (mierne) liberalizoval samoderžavný systém (zavedenie volebného práva, zriadenie parlamentu – Štátnej dumy a legalizácia politických strán). Historici tvrdia, že Rusko potrebovalo aspoň 20 rokov, aby sa progres výrazne evolučne prejavil. Nedostalo ich. Všetko zničila ťažká svetová vojna, na ktorú Rusko ekonomicky nebolo prichystané. Deštrukcii Ruska pomohli aj nepriateľské akcie nemeckej politiky, ktorá chcela vyvolať chaos v Rusku cez socialistických revolucionárov (a nebol to len Lenin – viď – https://cs.wikipedia.org/wiki/Alexandr_Parvus – plán z roku 1915 ).  Ruská demokratická republika prišla po februárovej revolúcii s liberálnymi heslami, ktoré však nezodpovedali požiadavkám doby a veľmi rýchlo ju premohli boľševici. A tí začali budovať mýty o „temnej cárskej dobe“ a „krvavom Mikulášovi“ … hlavne ten „krvavý Mikuláš“ je vo svetle ich praxe tragikomickou skazkou.

Dnes sa o Rusku veľa debatuje. Hodnotí sa jeho vláda, prezident, politický a hospodársky systém. Hovorí sa o novej studenej vojne so Západom či ruskej hrozbe pre Európu. Niektoré kruhy na Západe (podobne ako pred 100 rokmi) podporujú aj rôzne opozičné skupiny s cieľom vyvolať v Rusku revolučný vývoj. Rusko však ľudia Západu neveľmi poznajú (autor článku sa o toto poznanie snaží, ale ešte má rezervy…). Ruská mentalita je iná než západná (pre jej pochopenie odporúčam prečítať si práce ruského autora Nikolaja Berďajeva – RUSKÁ IDEA a PRAMENE A ZMYSEL RUSKÉHO KOMUNIZMU – sú vynikajúcimi analýzami ruského sociálneho, politického a náboženského myslenia). Snažme sa Rusko pochopiť aj s jeho chybami minulosti a súčasnosti. Inou cestou než dialóg je len konfrontácia. A tá by bola krvavá, spôsobila by chaos a nepriniesla nič dobré. Zaplatili by za ňu obyčajní občania i nešťastné elity. Tak ako pred sto rokmi uprostred leta v Jekaterinburgu cárska rodina.

Na jar roku 1918 napísala cárova dcéra Oľga v jednom liste nasledovné slová : „Môj otec ma požiadal, aby som odkázala tým, čo mu ostali verní, že sa nemajú (za jeho osud) mstiť, pretože on všetkým odpustil a za všetkých sa modlí. Zlo, ktoré je teraz vo svete bude ešte silnejšie. Ale nebude to nakoniec zlo, ktoré zvíťazí nad zlom, bude to LÁSKA.“