Živú diskusiu rozprúdila nedávno na ruských sociálnych sieťach prokurátorka Natália Poklonskaya. Pri príležitosti štátneho sviatku Ruska – dňa víťazstva nad nacistickým Nemeckom – viedla v Simferopole sprievod spomienky na vojakov svetovej vojny (tzv. Nesmrteľný pluk). Účastníci niesli v rukách fotky svojich predkov, ktorí v konflikte bojovali. Poklonskaya tento rok nemala v rukách foto vlastnej rodiny. Niesla svätú ikonu cára Mikuláša II. Cár, zastrelený v roku 1918 boľševikmi, bol v roku 2000 vyhlásený pravoslávnou cirkvou za svätého.
Natália Poklonskaya sa stala známou počas ukrajinskej krízy roku 2014. Vtedy odmietla novú, postjanukovyčovskú vládu v Kyjeve a vstúpila do služieb Krymskej republiky a Ruskej federácie. Stala sa hlavnou prokurátorkou na Kryme. Právnička Poklonskaya už skôr prejavila sympatie k cárovi Mikulášovi II. Romanovovi. Pri vianočnom prejave mala jeho fotku na pracovnom stole, zúčastnila sa aj odhaľovania jeho sochy. Napriek tomu, ako vyplynulo z reakcií na sociálnych sieťach, viacerých cár na čele Nesmrteľného pluku prekvapil. V komentároch zaznievali rôzne názory. Časť ľudí (zrejme konzervatívni pravoslávni a monarchisti) to uvítala veľmi pozitívne, časť sa vyjadrila neutrálne – a to v duchu „aj to je súčasť našich dejín“, časť komentárov bola smerom k prokurátorke negatívna, až urážlivá.
Poklonskaya v rozhovore pre médiá svoje rozhodnutie zdôvodnila slovami : „Minulý rok, v predvečer dňa víťazstva, som navštívila veteránov a jeden z nich mi porozprával príbeh. Príbeh o tom, ako počas vojny boli na pokraji smrti a modlili sa k Bohorodičke a cárovi. Zachránili sa, prežili, a to podľa nich vďaka cárovi . Veterán vyjadril túžbu, aby aj cár bol raz účastný spomienky na vojakov bojujúcich za vlasť. A ja, dodala Poklonskaya, som im to splnila.“
Spektakulárny príbeh… Ukazuje na viaceré súvislosti histórie i súčasnosti Ruska. O nich diskutujú samozrejme samotní Rusi, čo dokladajú reakcie na spomenutú udalosť. Dnešné Rusko sa opäť snaží interpretovať svoju históriu, okrem iného aj odkaz Moskovskej Rusi a Ruského impéria. Cárstvo je vnímané ako obdobie sily, slávy a rastu Ruska. Sú tiež kritické názory – hlavne zo strany komunistov. Tí kritizujú zlú sociálnu politiku, útlak občanov a represie cárskej moci (aká irónia!) a adorujú Lenina a iných boľševikov, nástupcov impéria. Aj hodnotenie Mikuláša II. Romanova je stále rozporuplné. Často sú mu prisudzované prívlastky ako „slabý panovník“, „figúrka Rasputina“, je mu vyčítaná Krvavá nedeľa roku 1905 a nezvládnutie vedenia Ruska v čase svetovej vojny. Zároveň je však mnohými občanmi (aj historikmi či pravoslávnym klérom) oceňovaný ako mravne dobrý človek, príkladný otec rodiny a uvážlivý panovník, ktorého stihol krutý osud. Faktom je, že za Mikuláša II. pokračoval dynamickejší hospodársky rozvoj Ruska, ktorý začal už za jeho otca Alexandra III. Tento rozvoj bol však na ruské pomery len „kvapkami v mori“, mnohí obyčajní ľudia necítili benefity hospodárskeho rastu. Sľubný vývoj prerušili dve skutočnosti – smrť reformného premiéra Stolypina a prvá svetová vojna. Hospodárstvo Ruska nebolo tak silné, aby unieslo záťaž modernej vojny priemyselného veku. Sociálne problémy a nespokojnosť roľníckej majority obyvateľstva prispeli k pádu cárstva. Slabá vláda novej ruskej republiky a boľševický prevrat marazmus dokonali a Rusko sa prepadlo do občianskej vojny. Jej obeťami boli aj Romanovci.
Ruský filozof Berďajev o páde cárskeho impéria píše : “ V čase vzplanutia revolúcie sa starý režim celkom rozložil, vyčerpal sa a stratil dych. Vojna len dokončila proces rozkladu. Nemožno ani povedať, že by Februárová revolúcia zvrhla v Rusku monarchiu. Monarchia v Rusku padla sama, nik ju nebránil. Náboženské predstavy ľudu, na ktorých sa monarchia udržala, sa začali rozkladať. Cirkev stratila vedúcu úlohu v živote národa. Kresťanstvo v Rusku prežívalo hlbokú krízu…“(1) Čo nasledovalo potom, je známe – Lenin, občianska vojna, Stalin, represie 30. rokov…
Príbeh veteránov na Kryme pripomína skutočnosť, ktorú viackrát spomína už menovaný Berďajev. Napriek prevratom dejín, krízam či komunistickej ideológii pôsobiacej vo verejnom priestore, ostali mnohí ruskí ľudia vo svojom jadre silne duchovne založení. Náboženská viera im vždy pomáhala znášať životné útrapy, a to aj v čase krutej svetovej vojny.
Pre objektívnosť treba povedať, že v čase II. svetovej vojny sovietsky štát pragmaticky uvoľnil represívnu náboženskú politiku. Zrejme aj Stalin tušil, že boj o existenciu vyžaduje hlbšie korene a symboly ako len červené zástavy, Marxa a Internacionálu…
V známom filme „Bitka o Moskvu“, vytvorenom v čase ateistického ZSSR, sa nachádza scéna víťazných sovietskych vojakov pochodujúcich dedinou, kde im miestne vidiečanky žehnajú znakom kríža. Bola inšpirovaná autentickými zábermi filmových týždeníkov z decembra 1941, kde je to skutočne zachytené. Sú to emočne silné scény. Ukazujú vôľu, odhodlanie a vieru ruských ľudí…
Príbeh o cárovi na čele sprievodu Nesmrteľného pluku je jedným čriepkom v mozaike ruskej mentality a duchovnosti. Môže sa javiť bizarne, je však ukážkou výraznej spätosti s minulosťou národa a vlasti, ktorá sa na postmodernom Západe často vytráca.
(1) …Berďajev, Nikolaj : Pramene a zmysel ruského komunizmu. Bratislava, Kalligram, 2004, s. 140 – 141 .
