jurbac

Speváčka Dolores O´ Riordan spieva v jednej piesni : „Time will tell, time will tell,  we all will depart and decay and we all will return to a better place…“  Voľne preložené : „Čas zodpovie (všetky otázky), my všetci odídeme a zomrieme a všetci sa vrátime na lepšie miesto…“  Áno, život človeka primerane zhodnotíme až na jeho konci a s istým časovým odstupom. Áno, človek je pominuteľný. „Plody jeho skutkov“ však pretrvajú aj keď odíde. Týka sa to každého. Jednotlivca z masy, známej celebrity, vrcholového politika. V roku 2013 opustilo svet niekoľko osobností politiky. Spomeňme si na nich…

Piateho marca zomrel venezuelský prezident Hugo Chavez. Na čele Venezuely stál od roku 1999. Stredoeurópan ho poznal jedine z obrazoviek televízií, kde sa neinformovanému recipientovi javil ako bizarný hispánsky caudillo. Možno svojrázna kombinácia hrdinu rytierskeho románu, Tupaca Amarua a Simona Bolívara v jednom. Excentrický Hugo bol však viac ako komická figúra. Chavez stelesňoval dva ciele, ktoré sa Latinská Amerika snaží dosiahnuť už cca. 150 rokov. Prvým je zbavenie sa politicko-ekonomickej závislosti hispánskej Ameriky na USA. Druhým je sociálna reforma, ktorá by krajiny vyviedla z chudoby a vybudovala silnú strednú vrstvu. Usilovali sa o to demokratické vlády, liberáli, ale i vojenské junty, pravicoví či ľavicoví diktátori. S premenlivými výsledkami… Väčšinou neúspešne… Chavez bol ľavičiar, väčšinou sa politicky hodnotí ako kresťanský socialista. Bol mu blízky populizmus, avšak to je v krajinách riešiacich obrovské sociálne rozdiely znak, ktorý je od reálnej práce ťažko oddeliteľný. Chavez zlepšil sociálno-ekonomickú situáciu krajiny, venezuelský socializmus však má pomerne nestabilné základy. Faktom je, že zanechal mnoho nevyriešených problémov – vyšší štátny dlh, rastúcu infláciu, vysokú kriminalitu.¹ Tie však už bude riešiť Chávezov nástupca Nicolás Maduro.

Pocity mnohých Latinskoameričanov boli po odchode Chaveza podobné ako po odchode iného výrazného populistu – Juana Perona. Spomína ich spisovateľ Ernesto Sábato : „V tú septembrovú noc v roku 1955, keď my – doktori, latifundisti a spisovatelia sme v obývacom pokoji hlučne oslavovali pád tyrana, som v rohu kuchyne spozoroval, že dve indiánske dievčatá, ktoré tam pracovali majú oči plné sĺz… Urobilo to na mňa veľmi silný dojem. Tie dve plačúce indiánske dievčatá v Salte zastupovali ohromné množstvo mojich najchudobnejších krajanov…“²

V ôsmy aprílový deň zomrela Margaret Thatcherová. Thatcherová patrila k významným postavám britskej a svetovej politiky v 70. a 80. rokoch. Politička stelesňovala princípy ekonomického liberalizmu a morálneho konzervativizmu. Ekonomický liberalizmus v duchu hesla „There´ s no alternative“ obmedzil moc odborov, zatvoril stratové bane, privatizoval štátny majetok a vyvolal sociálne nepokoje. Thatcherová neustúpila tlaku odborárov. Neustúpila ani írskym republikánom (IRA), ktorí proti Britom bojovali v severnom Írsku (Ulster). Prežila teroristický útok IRA, pacifikovala Ulster policajnou silou. Neustúpila ani väzňom IRA, ktorí začali hladovku, ktorou chceli dosiahnuť získanie statusu politického väzňa. Thatcherová to odmietla so slovami : „Crime is crime … is crime. It´ s not political, it is crime.“ Zároveň však po rokovaniach podpísala s írskou vládu dohodu, ktorá sa stala základom pre budúci mierový proces (Írska republika sa stala partnerom pri britsko-ulsterských rokovaniach).

V zahraničnej politike dosiahla úspech vo vojne s Argentínou o Falklandy, budovala úzke vzťahy so Spojenými štátmi prezidenta Reagana, pragmaticky nadviazala kontakty s Tengovou Čínou a Gorbačovom, neobratne hájila juhoafrický režim apartheidu a označila Africký národný kongres za teroristickú organizáciu. Kriticky sa pozerala na proces európskej integrácie. Z uvedených protikladov mocenskej politiky však Britániu vyviedla úspešne a keď opúšťala funkciu (1990) bola Británia ekonomicky silnejšia a zahranično-politicky stabilizovaná.

Sedemnásteho mája zomrel v Argentíne Jorge Rafael Videla. Bol jedným z mnohých vojenských diktátorov Latinskej Ameriky, vládol Argentíne v rokoch 1976 – 1981. Patril k politikom, ktorých vláda sa spája s masovým porušovaním ľudských práv, odporcovia boli unášaní, mučení, popravovaní a väznení v tajných táboroch. Po piatich rokoch teroristickej vlády odovzdal moc armádnemu kolegovi Violovi, ktorý o pár mesiacov poslal vojakov na britské Falklandy. S dedičstvom vlády generálov sa Argentína morálne vysporadúva dodnes…

Štvrtý október bol posledný deň pozemského života Nguyen Giapa. Vo Nguyen Giap, ktorý zomrel vo veku 102 rokov, bol vietnamský generál a politik. Pôvodne učiteľ, neskôr vietnamský komunistický politik, ktorý viedol „roľnícku armádu“ v dvoch konfliktoch – indočínskej vojne proti Francúzsku i vietnamskej vojne proti USA. Pripravil rozhodujúcu francúzsku porážku pri Dien bien Phu (1954), rovnako ako psychologicky dôležitú  ofenzívu Tet (1968)³. Vojenské úspechy zavŕšil vedením severovietnamských vojsk v záverečnej ofenzíve proti Saigonu (1975). Jeho pád a následné zjednotenie Severného a Južného Vietnamu ukončili 30 rokov procesu dekolonizácie Indočíny. „Červený Napoleon“ ponížil armády dvoch mocností, stál sa národným hrdinom Vietnamcov, slúžil však nielen národu, ale aj totalitnej marxistickej ideológii…

Piateho decembra 2013 zomrel Nelson Mandela. Právnik, politik Afrického národného kongresu, aktivista v boji proti rasizmu a apartheidu v Juhoafrickej republike. V roku 1964 odchádzal zo súdnej siene s výrokom : Doživotie. Na svet sa mal pozerať už len spomedzi zamrežovaných okien… Nakoniec vo väzení strávil 27 rokov. Prepustený bol v roku 1990 a roku 1994 sa stal prezidentom štátu. Položil základy pre spoluprácu všetkých občanov bez rozdielu rasy, odpustil svojim väzniteľom a prizval ich k spolupráci pre „dúhový národ“⁴. Mandela bol hlasom nielen Afriky, ale aj iných ostrakizovaných komunít tretieho sveta (Palestína, Latinská Amerika). Ako každý politik, ani on sa nevyhol chybám, hlavne v otázke partnerstva s autokratmi typu Castra a Kaddáfího. Rovnako bol dlho predmetom kritiky kvôli spolupráci Afrického národného kongresu s juhoafrickými komunistami⁵. Nikdy však neskĺzol do totalitarizmu, naopak svojim prezidentstvom odštartoval novú éru Južnej Afriky…

Chavez, Thatcherová, Videla, Giap, Mandela… Výrazné osobnosti. Či už v pozitívnom alebo negatívnom svetle. Ľudia vrcholovej politiky, predmet debát na medzinárodných fórach…  Za každým vidíme „plody skutkov“.  Skutkov altruizmu, reformizmu, ale aj násilia a hriechov proti ľudskosti. Svoju stopu v politike však nezanechali len oni. Pri spomienke na politické odchody roka by sme nemali zabudnúť na politickú aktivistku a disidentku, nenápadnú ženu z Moskvy…

Dvadsiatehodeviateho novembra zomrela Natalya Gorbanevskaya. Koľko ľudí na Slovensku pozná jej meno…? Málo. Určite menej ako tých, čo poznajú meno Mandela. Meno Gorbanevskaya je pritom spojené i s dejinami Slovenska. Konkrétne s rokom 1968, s obdobím pražskej jari⁶, ktorú ukončila intervencia vojsk Varšavskej zmluvy na čele so sovietskou armádou. Brutálny zásah bol sovietskou propagandou ospravedlňovaný ako internacionálna pomoc v boji proti „kontrarevolúcii a západonemeckej hrozbe“. Propagandistickému vymývaniu mozgov podľahla väčšina sovietskych občanov. Iste sa našli aj takí, ktorí pochybovali… Ale len pár to dalo verejne najavo… Hovorí sa im „osem statočných“… Osem sovietskych disidentov prišlo 25. augusta 1968 na Červené námestie, kde rozvinuli transparenty, ktorými protestovali proti okupácii Československa. Bola medzi nimi aj Gorbanevskaya, ktorá tam prišla aj so svojim malým synom, keďže ho nemala kde nechať. Títo ľudia riskovali svoju kariéru, rodinný život, slobodu, zdravie i samotnú existenciu.⁷ A to kvôli miliónom cudzích ľudí, ktorí im mohli byť ľahostajní… Lenže odmietli ľahostajnosť a nad osobnú bezpečnosť nadriadili vlastné svedomie, ktoré im nedovolilo mlčať pri lži propagandy… Vedeli, že Brežneva nepresvedčia… Napriek tomu išli. Demonštrovať proti nespravodlivosti v demokratickom systéme je správna vec. Demonštrovať v poststalinskom ZSSR však bola i vec mimoriadnej odvahy a morálnej sily. Hlavne, keď si uvedomíme, čím všetkým Rusko prešlo… Milióny popravených, tisíce väznených, tisíce obetí trestných táborov, deportácie celých etník… Za svoj postoj zaplatili aj oni. Stratou kariéry i väzením. Mnohých režim vyhnal do emigrácie. V parížskom exile skončila i Gorbanevskaya. Tam zomrela. Nepatrila k tvorcom svetovej politiky, ktorých denne sledujú kamery. Politika sa jej dotkla v istom úseku života… A s protirežimnou disidentskou politikou potom ďalší život spojila.⁸ A dala budúcim generáciám príklad. Podobne ako mnohí disidenti si veľa vytrpela. Ale ako sa spieva v piesni : „all will return to a better place…“  –  „všetci sa vrátime na lepšie miesto…“ Snáď je tam už i Natalya…

——————————————————————————————————-

1 – ekonomické a sociálne ukazovatele Venezuely za vlády Chaveza – viď  napr. : http://venezuelanalysis.com/analysis/7513, http://www.indexmundi.com/venezuela/economy_profile.html, http://www.gfmag.com/gdp-data-country-reports/147-venezuela-gdp-country-report.html#axzz2o5shXp6P

2 – Chalupa, J. : Dějiny Argentiny, Uruguaye, Chile. NLN, Praha 1999, s. 226

3 – ofenzíva Tet bol masívny a prekvapujúci útok severovietnamskej armády a komunistických partizánov (Vietkong), ktorý začal v deň sviatku  lunárneho nového roku (30.1. 1968) a bol zacielený na americké a juhovietnamské sily. Spôsobila šok, dočasné straty rozsiahlych oblastí, bojovalo sa i na americkom veľvyslanectve. Armáda USA po ťažkých bojoch vybojovala stratené pozície späť a uštedrila severným Vietnamcom veľké škody. Mediálny ohlas počiatočných amerických strát, rastúci počet amerických obetí i zistenie, že nepriateľ je pre konečné víťazstvo odhodlaný obetovať všetko však spôsobili demoralizáciu v americkej spoločnosti a nárast hnutia proti vietnamskej vojne. Ofenzíva Tet, bod zvratu vo vojne, nebola teda vietnamské vojenské víťazstvo, ale víťazstvo psychologické.

4 –  dúhový národ – symbolické označenie obyvateľov Juhoafrickej republiky, ktoré vyjadruje ich multirasový a multietnický charakter

5 – o vzťahu Mandelu, juhoafrických komunistov a socialistického Československa sa možno dočítať : http://zpravy.idnes.cz/nelson-mandela-jar-cssr-sabotaz-jihoafricka-republika-pf5-/zahranicni.aspx?c=A131216_173600_zahranicni_paw

6 –  24. marca 2013 zomrel v Prahe Čestmír Císař. Patril k čelným politikom reformného krídla KSČ z obdobia pražskej jari 1968.

7 – Zdravie i život politických disidentov boli ohrozené hlavne počas núteneho pobytu na psychiatrii. Sovietsky zväz od 70. rokov začal uplatňovať nútený pobyt na psychiatrii ako prostriedok na odstránenie a zlomenie disidentov. Gorbanevskaya bola internovaná na psychiatrii v rokoch 1969 – 1972. Cielené a diagnosticky neodôvodnené podávanie psychofarmák tu mnohým poškodilo fyzické a psychické zdravie a spôsobovalo i sebevraždené pokusy ( viď spomienky disidenta Viktora Fajnberga).

 8 – Gorbanevskaya spoluvydávala samizdat „Kronika bežných udalostí“, pôsobila v ruských emigrantských časopisoch, vyjadrovala sa a aj k súčasnej politickej a ľudsko-právnej situácii v Rusku. V auguste 2013 sa zúčastnila spomienky na výročie protestu z augusta 1968. Aj v r. 2013 účastníkov odviedla polícia (dostali však už len pokuty).