jurbac

   Píše sa piaty december 2013. Vo svojom dome v Juhoafrickej republike zomrel Nelson Mandela. Odchádza pokojne, po oznámení správy o úmrtí prichádzajú do Južnej Afriky stovky kondolencií z celého sveta…

  Píše sa dvadsiaty október 2011. V odpadovej rúre neďaleko líbyjského mesta Syrta sa skrýva skupinka ľudí. Medzi nimi je Muammar Kaddáfí – vodca Líbye. Ukrýva sa pred povstalcami, ktorí ho však nakoniec chytia, zlynčujú a zastrelia. Po oznámení správy o úmrtí neprijde do Líbye ani jedna kondolencia. Vládne kabinety v Británii a Francúzsku si zo zoznamu nepriateľov vyškrtnú ďalšie meno…

Dva príbehy, dva konce, dve osobnosti… Možno sa zdá, že nemajú nič spoločné. Možno zmienka o Kaddáfím pri spomienke na Mandelu pôsobí na niekoho kacírsky. Africká realita bola a je zložitá. A spája svojim spôsobom týchto politikov. Mandela i Kaddáfí patria medzi najvýraznejšie osobnosti moderných afrických dejín.¹  Dejín postkoloniálnej doby, doby studenej vojny i postmoderného sveta. Obaja mali výrazný vplyv na africkú politiku, hoci sa líšili v niektorých aspektoch svojho osobnostného i politického profilu. Mandela bol humanista presadzujúci politiku rasovej koexistencie a nenásilia. Kaddáfí bol militantný arabský nacionalista. Pre oboch je však príznačná istá afiliácia k socializmu. Mandela sympatizoval so Sovietskym zväzom či Fidelom Castrom. Kaddáfí budoval „arabský socializmus“ a spolupracoval so Sovietmi či socialistickým Československom. Práve tento prvok ich politiky spôsobil, že boli v období studenej vojny vnímaní Západom ako kontroverzné a nebezpečné osoby. Britská premiérka Thatcherová považovala Mandelu za teroristu a podporovala upadajúci belošský režim apartheidu. Americký prezident Reagan zdieľal s Thatcherovou rovnaký názor a presadil zaradenie Mandelu na zoznam teroristov (CIA ho z neho vyradila až r. 2008). Bolo to v čase studenej vojny, kedy boj proti Sovietom bol hlavnou prioritou a v mene tohto boja boli všetky prostriedky dobré. Aj prozápadný, nedemokratický, rasistický režim v Juhoafrickej republike. Obava, že Sovieti získajú vplyv v tejto strategickej a bohatej africkej oblasti bola veľká. Získali ho totiž v niektorých iných regiónoch ( Angola, Mozambik, Etiópia, Guinea, Guinea-Bissau) a v niektorých krajinách Afriky sa k moci dostali rôzne ľavicové, marxistické (resp. pseudomarxistické) režimy. To bolo napríklad aj v Líbyii, ktorú od roku 1969 ovládal Muammar Kaddáfí. Ten sa v 80. rokoch dostal do konfrontácie s USA, jeho podpora protiamerického terorizmu vyústila v leteckú kampaň USA proti Lýbii v roku 1986. Líbyjský režim však útoky prežil a dožil sa aj konca studenej vojny. Tá mnohé zmenila. Juhoafrický rasistický režim pod medzinárodným tlakom prepustil Mandelu z väzenia (1990) a r. 1994 sa Mandela postavil do čela Južnej Afriky. Objavili sa nové hrozby. Už to nebol sovietsky komunizmus, ale islamský terorizmus. Masívna vlna odporu svetovej verejnosti proti brutálnemu násiliu 11. septembra 2001 zmenila aj Kaddáfího režim. Začal ustupovať z protiamerického stanoviska, vzdal sa štátneho terorizmu a podporoval kroky v boji proti Al-Kaide. A Západ sa začal zas opatrne zbližovať s Líbyou, ktorá bola atraktívna kvôli svojmu ropnému bohatstvu. Nástupcovia Thatcherovej a Reagana posielali svojich vyslancov do Tripolisu, rokovali s „bývalým teroristom“ Mandelom v Pretorii, nadväzovali priateľské vzťahy. Apropo – priateľské vzťahy… Boli naozaj priateľské ? Boli to vzťahy rovného s rovným ? Otázka na zamyslenie… Afrika bola dlho objektom politiky svetových veľmocí. Objektom podriadeným, ovládaným. Objektom, o ktorom sa rozhodovalo v Londýne, Paríži, Washingtone… Samozrejme, že to malo svoje dôvody – mocenské, ekonomické, dôvody vyplývajúce z celkovej slabosti Afriky a dlho presadzovaného paternalizmu i latentného rasizmu mnohých belochov. Snaha zmeniť to a emancipovať Afriku bola vlastná obom spomenutým politikom – Mandelovi i Kaddáfímu. Mandela išiel skôr idealistickou cestou osobného príkladu presadzovania mierovej spolupráce rás a apelom na uznanie dôstojnosti Afričanov. Kaddáfí bol skôr pragmatik a organizátor, podporovateľ panafrikanizmu (r. 2002 stál pri zrode Africkej únie), africkej ekonomickej sebestačnosti, afrických tradícii a hrdosti. Západ podporoval verbálne viac Mandelu. Kaddáfí bol stále vnímaný ako polepšený zloduch, ktorému Západ moc neveril. Neveril a napriek úsmevom a podávaným rukám ho nakoniec „pustil k vode“, keď r. 2011 vojenskou leteckou intervenciou prispel k jeho pádu. Nemám v úmysle zastávať sa diktátora, len chcem poukázať na niektoré charakteristiky západného politického myslenia. Ani na začiatku 21. storočia nie sú africkí lídri považovaní Západom za rovnocenných. Afrika je stále objektom svetovej politiky veľmocí. Objekt, ktorý je pre vyspelý svet dobrý len ako ekonomický zdroj.  V momente, keď vznikne mocensko-ekonomický konflikt, neváha Západ opustiť svojich „priateľov a partnerov“. Je to mocenská politika, ktorá sa od čias 18. – 19. storočia zmenila len málo. Progres Západu v oblasti chápania Afriky a Afričanov ako rovnocenných partnerov je pomalý… Svedčí o tom viacero udalostí posledného štvrťstoročia… Napr. rwandská genocída r. 1994… Veľmi výstižne vyjadril postoj Západu v známom filme „Hotel Rwanda“ veliteľ vojsk OSN Oliver (filmový obraz skutočného veliteľa Dallairea). Kanadský plukovník povedal po obdržaní správy, že Západ nemieni zasahovať do genocídy v Rwande, miestnemu černochovi : “ Nepríde nik. Nezasiahnu, nepomôžu. Vykašľali sa na vás. Ste len Afričan, černoch. Nie americký černoch, ale Afričan…“ (voľná parafráza)

Západ nemal a nemá vo vzťahu k Afrike žiadnu konzistentnú politiku. Vyzýva k demokracii i podporuje skorumpované prozápadné režimy, prejavuje ľudskoprávny nezáujem i organizuje účelové vojenské intervencie, poskytuje humanitárnu pomoc, úvery, ale aj uskutočňuje ekonomickú exploatáciu…. Aj z týchto dôvodov sa nemôže čudovať, že ho mocensky vytláča z priestoru Afriky Čína. Západ prešiel za posledné storočie dlhou cestou politického vývoja. Vo vzťahu k Afrike sa však zmenil len málo. Hlavná úloha v oblasti zlepšenia situácie Afriky leží samozrejme na Afričanoch. Na ich lídroch… Pokúsili sa o to i Mandela a Kaddáfí. Uspeli ? Pod vládou Kaddáfího sa Líbya zmenila z chudobnej feudálnej krajiny na štát s najvyššou životnou úrovňou v Afrike. Nezvládol však politickú demokratizačnú transformáciu – jednu z výziev postmodernej doby. A bol nakoniec nemilosrdne zničený vo víre mocenskej politiky… A Mandela ?  Stal sa legendou boja za emancipáciu Afričanov. Svet si na neho v decembri 2013 spomína ako na inšpiráciu v boji za spravodlivosť…  Preto sú slová kondolencií a vyznania západných štátnikov oprávnené… Ale nie sú to len slová ?

—————————————————————————————————————————————————————————–

 1 – Dvojicu Mandela, Kaddáfí možno v oblasti významu doplniť prípadne o mená Gamal Násir a Kwame Nkrumah. Táto štvorica mala najväčší vplyv na rôzne okolnosti africkej politiky od 50. rokov